Tak sme sa Krakena nemohli dočkať, až sa rok prehupol do nového a my sme si na Tri krále pre neho konečne išli. Snaha o stretnutie 9 nových majiteľov a prevzatie 9 šteniat naraz sa vydarila takmer stopercentne. Vymenili sme si medzi sebou kontajty, aby sme s každou blbosťou neotravovali či už majiteľku mamky šteniat alebo majiteľku chovateľskej stanice S divokou krví, odkiaľ Kraken pochádza. A potom sme už vyrazili na cestu do Prahy, novéh Krakenovho domova.
Priviezli sme si ho domov a začal sa kolotoč. A ten sa ani teraz po pol roku spoločného nažívania nejako nie a nie zastaviť.
Teraz ma asi všetci rodičia budú preklínať. ALE... chcete mi povedať, že s bábätkom je to ešte horšie? A je to vôbec možné, aby to bolo ešte náročnejšie? Úprimne sa mi to nechce veriť. pretože keby to bola pravda, tak kedy spíte? kedy sa umývate? Ako varíte? A panbože ako to zvládate prežiť a každé ráno vstať aspoň z postele? Po tom, čo ste boli niekoľkokrát za noc zobudení a po tom, čo ste mali možnosť vždy na pár minút upadnúť do ľahkého spánku (s pribúdajúcimi dňami skôr do kómy).
A ako to naše zbližovanie prebiehalo?
Michal si vzal prvý týždeň dovolenku, aby to Krakenovi spoločnými dňami uľahčil. Rozhodli sme sa, že budeme zo začiatku spať s Krakenom v posteli, aby s nami rýchlejšie nadviazal vzťah. Celý prvý deň krakuško prekňučal. Predsa len žil dlho iba s 8 súrodencami, mamkou a babičkou. A zrazu tu mal dve osoby, čo ako psi nevyzerajú.
V prvých dňoch sme mu vysvetľovali pitie z misky, jedenie a ukazovali mu, kde má svoj domček (názorne, sami sme si tam aj ľahli :)). Snažili sme sa ho všelijako zabaviť, učiť nové veci a tiež chodiť čo najviac von. Nielen preto, že Kraken cikal skoro nepretržite, ale aj preto, aby si zvykal na vonkajšie prostredie, ľudí a socializoval sa.
S tým chodením sme si fakt užili. Ráno po prebdenej noci sme vždy vstali, snažili sa preskákať cez krakenovu nočnú toaletu a vziať ho rýchlo von. Treba podotknúť, že Michal s ním chodil von aj v noci. Lenže keď to bolo trebárs 3-krát a ráno boli doma aj tak ďalšie mláčky, tak skúšate ďalšie veci a hľadáte, čo na neho bude fungovať. Asi to bola trochu aj rezignácia a dúfanie, že až toto psie bábätko vyrastie, tak sa to zlepší.
Ani sa mi nechce veriť tým historkám, že nové šteniatko vydrží aj niekoľko hodín bez chodenia von, alebo že sa už od druhého dňa pýta von. Ak takéto šteniatko doma máte, tak to minimálne nemôže byť československý vlčiak. A ak je to čévéčko, tak nám to radšej ani nehovorte. Museli by sme vám závidieť.
Ale hlavne je to samozrejme aj hromada radosti, roztomilosti a lásky. Napríklad keď sa nostalgicky dívame na fotky, ako je táto. Kraken jedol po prvýkrát u nás doma zo svojej misky. Konkrétne to bolo mleté mäso, kosti a uhorka. Vtedy sa ešte dal vyfotiť, pretože nevedel, ako na to jedlo a či to vôbec chce jesť. Teraz je to skôr tak, že než stihneme zobrať foťák, tak je miska prázdná.
Ale aby ste vedeli, že stojí za to mať doma takéhoto domáceho miláčika, bude budúci článok menej zúfalý. Pretože psík (alebo zvieratko všeobecne) vás naučí mnohým novým podobám lásky. Takým, o akých ste ani netušili.
Vaša Martina s Michalom a Krakenom
